Nebyť vysokých borovicových stromov na Záhorí, bola by to slovenská Sahara. Piesku, ktorý ťažia v regióne už roky, majú na rozdávanie. Záhoráci ale okrem toho rozdávajú temperament a zážitky z miest, ktoré sú k navštíveniu.
Na Záhorí by sa určite páčilo aj seriálovej rodine Ewingovcov, ktorá podľahla naftovému priemyslu. Ropu začali v Gbeloch ťažiť pred vyše sto rokmi. O tomto prírodnom bohatstve je viac v naftárskom múzeu. Okrem dokumentov a fotografií možno vidieť vrtné dláta a ďalšie zariadenia, ktoré pri ťažbe majstri stále používajú.
Plavba po Baťovom kanále
Neoddeliteľnou súčasťou regiónu na západe Slovenska je aj množstvo jazier a štrkovísk. Domáci i turisti sa majú kde okúpať. Prípadne sa môžu plaviť po hladine rieky Moravy. Kým kedysi bola najstráženejšou hranicou Slovenska, dnes je obľúbeným cieľom výletníkov. Odvážnejší v záchranných vestách nasadajú do gumeného člna. Kto sa s adrenalínom veľmi nekamaráti, uprednostní výletnú plavbu po Baťovom kanále v skalickom prístave.
Na návšteve u zvonára
Hoci prvenstvo medzi mestami čo sa veľkosti týka, má na Záhorí Senica, v počte návštevníkov ju ľavou zadnou tromfne štrnásťtisícová Skalica. Lákadiel pre milovníkov histórie ponúka viac ako dosť. Na námestí už z diaľky svieti Dom kultúry. Púta secesnou fasádou od architekta Dušana Jurkoviča, ktorý farebnými ornamentmi vyzdobil aj domy v českých Luhačoviciach. Vo veži farského kostola sv. Michala je stále zachovaná zvonárova izba. Stačí vyjsť po stodvadsiatich drevených schodoch a aj kostolné zvony z roku 1929 budete mať na dosah.
Trdelníky z čiernej kuchyne
Výhľad z gotickej veže mnohým slúži na orientáciu a vytipovanie si ďalších cieľov. Medzi ne by mala patriť napríklad kalvária, ktorá je vystavená na vyvýšenej severnej časti, a najstaršia pamiatka v meste rotunda sv. Juraja. Na opačnej strane zas vidieť mestské hradby. Začali ich stavať až vtedy, keď Skalicu povýšili na slobodné kráľovské mesto.
Pôvodne boli dlhé dva kilometre a vysoké osem metrov. Je v nich ukrytý františkánsky kláštor a vedú doňho všetky nohy turistov. Dôvodom je takzvaná čierna kuchyňa, kde stále vyrábajú trdelníky po starom. Skaličanky namotajú kysnuté cesto na drevené trdlo, potrú bielkom, pridajú mleté vlašské orechy a pečú na otvorenom ohni. Keď je hotový, stačí už len posypať cukrom a zjesť.
Jediný veterný mlyn
V šesť kilometrov vzdialenom Holíči vás radi pohostia bzdúškami. Zamaškrtíte si na slanom pečive, ktorého základ tvoria oškvarky a slivkový lekvár. Chrúmať ich môžete napríklad cestou na Holíčsky zámok. Niekdajšie letné sídlo Habsburgovcov je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Trojpodlažná budova bola v časoch minulých nedobytná pevnosť, keďže okolo nej je vodná priekopa. Pristavené biele drevené člny sú k dispozícii všetkým, ktorí chcú mať na stavbu pohľad z iného uhla. V neďalekej bylinkovej záhrade to rozvoniava najmä mätou, levanduľou, tymiánom a šalviou. Domáci sú pyšní aj na jediný zachovalý veterný mlyn u nás. Nemelie sa v ňom síce už od skončenia prvej svetovej vojny, ale za to vám aspoň navodí dojem, akoby ste boli v Holandsku.
Ku kostolu na koni
Záhoráci podľahli svetu konských stajní. Ísť v nedeľu na dostihy je skrátka trend. Kto namiesto stávok viac preferuje jazdenie, ide do kráľovského žrebčína v Kopčanoch. Svoje kone v ňom kedysi stajnila aj Mária Terézia. Panovnícka rodina mala stanicu skutočne bohatú: 10 žrebcov, približne 100 kobýl a asi 200 mladých koní. V zachovalej stajni je uložená zbierka jazdeckých sediel. Skúsení jazdci svojich tátošov prevetrávajú aj v okolí. Cválajú napríklad k románskemu kostolíku sv. Margity. Postavili ho uprostred lúky a poľnej cesty. Ide o jednu z najstarších pamiatok na Záhorí.
Článok bol uverejnený v časopise Nový Čas pre ženy 🙂
GALÉRIA
No Comments